Sedíme unavení ako párik mladistvých nezbedníkov, dvíhame ruky, zacláňame nimi popoludňajšie svetlo prichádzajúce od okna, vlaky vystriedali izby so všetkým, čo potrebujeme, karafa s vodou, suché kvety vo váze, drevo v košoch pri kachľových peciach, deky prikrývajú nahé kolená, deky, pod ktorými si nezbedníci šepkajú tajomstvá, ukladajú si na bruchá cínových vojačikov alebo labute poskladané z papiera. Čakala som na večer, tma, február, takmer jar, kvetované šaty, v ktorých chcem ujsť na juh Talianska, po večeroch popíjať víno a sledovať modré more; čakala som, že si sadneme, pohodlne sa usadíme pod lampu zavesenú na šnúrke a prečítame si niečo z obrázkovej encyklopédie s rybárikom riečnym na obálke, že si posilníme pamäť, no tak, povedzme si o rozprávkach, ktoré sme si čítali, chcem hovoriť o letách, keď sme sa ráno so sestrami zobudili, sadli si na postele a rozprávali si, o čom je piaty a šiesty a ôsmy diel Slávnej päťky. Neviem, či som to sestrám vtedy povedala, ale najviac sa mi páčil diel o lyžovačke, sneh a zvlné kopce Cornwallu, pes Timothy, ktorý sa v inej časti takmer zadusí golfovou loptičkou. pokračovanie článku
Boli Vianoce, Vianoce s likérmi, čajom a svietnikmi, vtedy sme sedeli pri vysvietenom akváriu, na oknách kaktusy, na stole tokajské víno, zelené fľaša, presná zmyselnosť. Rybky plávali sem a tam, výrazné bubliny a ostré rastliny, chcela som, aby nás prišiel navštíviť bratranec, aby sa sústredil na lov, aby pochytal rybky, vložil si ich do úst, aby predstieral, že ich prežúva a prehĺta. Lenže to by bola zábava len pre nás starších a nie pre tu prítomné deti, nie sú ako my kedysi, nie, nie sú. Asi je rozdiel medzi konzumovaním rybiek z akvária a rybiek z potoka, nahovorme si, že to bude v tom. pokračovanie článku
Pred dvanástym decembrom bol december piaty, upratovali sme u starej mamy, utierala som porcelánové sošky, svietniky a obrazy, šálky a čajníky, poliali sme všetky izbové rastliny, vymenili sme záclony a obrusy, nech je pred Vianocami príjemne a čisto. Jedli sme hubovú polievku a pozerali sa na čerešňu za oknom, v decembri sú z nej len konáre, čerešňa je ošumelá, bolo by ľahké nevšimnúť si ju. Horúca polievka v tanieri a biely obrus ma naplnili pokojom, aj pohľadnice z Indie a Ameriky vypísané písmom nakloneným vpravo, srdečné pozdravy s peknými známkami, aj pohľad na starú mama, keď štrikuje, na tie ponožky alebo sveter v procese. pokračovanie článku
Pozerala som sa do tmy, za okno, opitý muž ma chytil za koleno a mne sa to páčilo. Veď prečo nie, mám rada blízkosť. Zdalo sa mi, že to koleno nie je moje, že ja, Anna som tu len náhodou, že čierne pančuchy nie sú na mojich nohách, že ja som nad tou situáciou, nie, nemohlo sa mi nič stať. Spýtal sa ma, či už vystupujem, či teraz, či nepôjdem s ním, či nemám schôdzku v Československom rozhlase, lebo by som sa na to hodlila, schôdzka v Československom rozhlase. Hovoril, potacájúc sa, že dnes je všetko zahmlené a nejasné, dnes niet slnka, je len toto, len toto. Preto sa potácam, preto dobre nevidím, preto táto vodka. pokračovanie článku
Mrzne, keď kráčame po blate a cestu osvetľuje len mesiac, mrzne, keď tam prídeme a z diaľky pozorujeme zarastený cintorín. Sme tí, ktorí obchádzajú náhrobné kamene a predstavujú si životy, ktoré s odchodmi žltnú ako tie nič nevyjadrujúce čiernobiele fotky, tie mdlé tváre, tie mŕtvoly. Hovorím, že toto je moje prvonovembrové miesto, miesto, kde môžeme stáť so sviečkami v rukách a pozerať sa do korún stromov, stáť tam placho a vznešene ako vlci, triasť sa od zimy, byť vlkmi, ktoré sú pred deviatou len tmavými škvrnami, vlci na cintoríne, vlci v kríkoch, vlci blízko lesa, ktorý v tme vyzerá ako diera, ako jaskyňa stvorená pre kvílenie. pokračovanie článku
Chcelo sa mi rozprávať o láske tak, že nespomenieme slovo láska, že sa jej ani nedotkneme, len si povieme o inom s láskou, sediac za stolom s vyšívaným obrusom, jedna sviečka, kytica, fľaša vína a tri, štyri poháre. Je to ako analógová spomienka na máj 2009, spomienka na sedenie v záhrade s Miloszovou abecedou v ruke, sadneš si na na tú trávu, pozrieš sa priamo do očí psovi, včela ti sadne na kúsok nahého tela, lepkavé spomienky, vlhké spomienky, jar. pokračovanie článku
Odišiel a ja som sa vrátila späť, zostalo po ňom nedopité víno s mŕtvou muchou, obálka s mojím písmom, môj odkaz, aby ma čakal, treba čakať niekoľko hodín, potom sa vrátim, budem späť, späť tu v modrej izbe. Sadnem si na posteľ, z tašky si vyberiem balíček žuvačiek a nepoviem nič. Veď načo. pokračovanie článku
Neviem ako to povedať, nie neviem, pretože nie som presná, nie som výstižná, nesnažím sa, teraz ani nechcem byť. Teraz nemusím dať o sebe vedieť, som šťastná práve takto, smerujem k vyrovnanosti, ktorá nie je jednoduchá a bezbolestná. Dopracovať sa k nej nebolo ľahké, preto nerozmýšľam, čo s ňou bude neskôr, pracujem s ňou práve teraz. pokračovanie článku
Len obrazy a hudba, to je teraz nevyhnutné, podstatné, úplné. V tichu si do batoha balím potrebné veci, zubnú kefku, vlhké utierky, stan a spacák do mínus 13°C. Mojím momentálnym životným pocitom je ticho, menej zo seba vydávam, viac prijímam, mohlo by to byť sebectvo, ale ja to myslím inak. pokračovanie článku
Malá biela taška odložená v nočnom stolíku sa stala mojím tohtoročným letným hitom, hádžem do nej to, čo som videla, čo som prežila, to, čoho som sa len veľmi povrchne dotkla. Vytváram si fragmentárnu zbierku, mám v nej niekoľko vstupeniek, lístky z vlakov, rozhovor s Luciou Nimcovou vytrhnutý z novín, zelený papierik zo žuvačky, obrázok svadobných šiat za 1500 Sk.-. Obsah tašky v septembri pravdepodobne vysypem na posteľ, odfotím si ho, fotku neskôr založím do práve rozčítanej knihy a všetky tie veci odhodím, kruto, neľútostne, nech mi nezavadzajú, nech mi nespomaľujú už aj tak dosť mierne plynúci život. pokračovanie článku
Pred búrkou sme pili mojitko, tak povedal barman, keď mi ho rýchlo priniesol aj s peniažkami, sledovali sme vzdialené blesky a sivé mraky, odhadovali sme, kedy príde búrka celkom blízko, kedy budeme musieť vstať a utekať. Dedo v daždi zmokol, prechladol, stará mama o tom hovorila, keď sme sedeli v mäkkých kreslách ich bytu, keď sme jedli koláč s čiernymi ríbezľami a pýtali sa jej, čím si vyrába tie vlny, aké to má nátačky. Vyzerala ako z 18. storočia, jej vlasy boli vkusne zvlnené, vyzerali hladko a veľmi bielo. Ukázala nám svoje malé zázraky, vložila ich do papierového vrecka a začala hovoriť o nepríjemnom hlučnom vŕtaní v susedných bytoch, potom priniesla horúce latte a upozornila deda, nech stíši ten film, film s Kevinom Costnerom v hlavnej úlohe. pokračovanie článku
Vyviezli sme sa až vysoko, po káve s marhuľovými koláčmi, po nákupoch v lekárni, umelé sladidlo, zubné kefky, Panadol. Mohla to byť udalosť, ktorá by nami pohla, spomienky na čosi, čo už dávno pominulo, na starú ženu s chorou chrbticou, ktorú sme volali striga. Reálie sa vytratili, zostali len farby ročných období a pocity. Prichádzame na kedysi tajomné miesto, buchnú dvere, oprieme sa o kapotu auta, pár domov a biely kostol, miesto, kde sa ťažilo zlato, osada príliš hore, vhodné miesto pre nami vymyslené sanatórium, miesto pre ľudí chorých na pľúca alebo na dušu. Tu by ležali, na svahu skoro pod hrebeňom zabalení v dekách, ako mladý Wolker začiatkom dvadsiateho storočia. V zime by sa cítili izolovaní a nesvoji, na jar ospalí, v lete silní, schopní uniesť všetko, pripravení vydať sa na cestu. pokračovanie článku
Bat For Lashes, hlasy speváčok, sirup, ktorým zalejú marhule, závaraniny na dlhé-krátke zimy. Presne to, čo nemám rada, ale čo treba, veľa toho treba, je to tak. Nakoniec budú radi, že sa prekonali, že pripravili sirup, kúpili cukor, sedeli pri otvorenom okne a čítali si, kým to všetko vrelo, kým sa to hrialo. Ja som tam bola tiež, rozdvojila som sa, aby som bola toho súčasťou. pokračovanie článku
Umyla som dlážku okolo novej, oslňujúco bielej vane, vyčistila som kachličky, práškom umyla umývadlo, vyleštila som zrkadlo a potom naň dýchla, aby sa vytvoril krúžok, do ktorého urobím prstom bodku, zanechám na skle svoju stopu. Počúvala som Flobots z Colorada a ČokoVoko z Brna, zjedla som malinový jogurt, veľa ovocia. Okolo novej vane bude visieť záves, s najväčšou pravdepodobnosťou tiež biely, koncom leta si bude B. pred zrkadlom fúkať vlasy a ja môžem medzitým ležať v pene a ak sa mi bude chcieť, tak otvorím zahmlené okno a polejem kvet na parapetnej doske, červený muškát, kvet suchý ako leto presne teraz. pokračovanie článku
Chveje sa záclona a je búrka, hrmí. Dážď by sme mohli nazvať tropický, mohli by sme si predstaviť, že sme niekde v Ázii, že sme bohatí a nepokojní vo vnútri, že sme na jednom z výletov, ktoré ponúka cestovná kancelária s centrálou v Kuala Lumpur. Zo žltých ruží kvitnúcich na kríku nad mojou hlavou kvapká voda, kvapne mi na krk, kvapne mi na vlasy. Kráčam okolo záhradkárstva v šatách, ktoré sa mi páčia, kráčam s časopisom stočeným do rúrky, tak si vravím, že keby som mala málo rokov a možno tak meter, tak by som zatrúbila do tej rúrky, možno by som zaspievala nejakú pesničku. Kráčam okolo záhradkárstva vo vile, dom, o ktorom som si možno ako sedemročná myslela, že v ňom žije tajomný muž s tajomnou ženou, že nerobia nič iné, len celé dni sedia v kreslách, sedia tam a pozerajú sa na psy ležiace na kobercoch pred krbom. Sem-tam si tu prídem niečo kúpiť, cibuľky kvetov alebo črepník, nožnice na konáre stromov alebo hnojivo na muškáty. Každopádne mám rada túto cestu na poštu, aj keď prší a je tu veľa blata, aj keď je dusno a nad jazierkom s leknami poletuje hmyz. pokračovanie článku
Veľkým kuchynským nožom krájam tortu, oddeľujem biele telo od bielej hlavy, režem nožom do medvedíka na torte, jeho biele marcipánové telo sa rozpadáva na kusy. Potom toho medvedíka jem, jem tortu a nový malý pes mi oblizuje členok, snaží sa doň zahryznúť. Potom kňučí a vyžaduje si nejakú priamu láskavosť, trasie a od strachu, vrtí chvostom, odfotiť ho je sentimentom. Takáto fotka priložená k e-mailu vyvoláva nadšené výkriky, v mojej hlave je plno ohňostrojov, konfiet a balónov, pohľad na tohto psa je spontánnosťou, ročná Ela chce pri pohľade na zviera vyskočiť z kočíka, nechce piť vodu, ktorú jej nalievam do úst, nedokáže sa sústrediť. pokračovanie článku
Potom som si povedala, povedala som si, že teraz je tu veľa priestoru, ktorý treba nevyhnutne a pomaly zapĺňať, kresliť doň, písať, vystrihovať obrázky a lepiť ich do tohto priestoru. Hovorila som si to len tak, tak bez súvislostí, bez ucelenosti, keď sme v reštaurácii Baltik s maľbou Kriváňa na stene zjedli špeciálnu ponuku a ovievali sa nápojovým lístkom, keď M. potichu odišiel a ja som ešte chvíľu mohla vidieť jeho chrbát, mohla som vidieť ako sa vzďaľuje. Potom sme prechádzali okolo obchodu s béžovými topánkami na opätku vo výklade a jedli sme nanuky, hovorili sme o slavistike naším spôsobom, aby sme sa uvoľnili a popremýšľali o budúcnosti, fúkal vietor, keď sme sedeli pod lipou neďaleko sochy svätca, fúkal a A. s E. sa striedali, aby urobili strieborným kabelkovým fotoaparátom snímky ako sedíme na lavičke pod tou lipou, za nami je veža kostola, sme nevyspaté a mladé, mohli by sme byť sťastné 9. júna, šťastné, keď tam sme, žujeme žuvačky a vejú nám vlasy. pokračovanie článku
Ochladilo sa, to nič, hovoríme si, to nič predsa, nech fúka studený vietor, nech máme modré nechty v sandáloch, nech myslíme na krajiny, kde ešte jar ani nezačala, na krajiny s kožušinovým oblečením a množstvom medveďov. Videla som dokument o mužovi žijúcom v severnej Kanade, kamera ho snímala, keď chytal ryby, muž bol spokojný, vyrovnaný, zdalo sa, že je úplne stotožený so svojím svetom, so svojou krajinou, s chytaním rýb, mrazmi a s nosením kožušín. pokračovanie článku
Celý deň čakáme na dážď, dážď prichádza až večer s búrkou, s tmavomodrou farbou oblohy na západe, modrá nad sivými bytovkami s anténami, tam býva stará mama, dedo možno stojí na balkóne a fajčí, stará mama pravdepodobne stojí pri ňom a hovorí niečo o zemiakoch a jablkách, o nevyžehlených károvaných košeliach alebo o seriáli Dempsey a Makepeacová. Je to tam, na bytovkách biele satelity, biele vtáky, béžové deky na balkónoch vo vetre, farebné plastové štipce vo vedierkach a sáčkoch, deti stojace na špičkách, deti na tých balkónoch, naťahujú ruky, vystierajú ich, chcú ktovie čo, chcú sa tešiť, chcú rozumieť prírode. Kráčame po ulici, nad hlavami máme rozkvitnutý gaštan, kráčame popri cyklaménových pivóniách, popri svetloružových ružiach, na bielu sukňu mi zo zeleninovej bagety kvapká kečup, klopkajú opätky, sivé topánky, čierne pančuchy. pokračovanie článku
Stopy po americkej návšteve zostali, áno, svetlohnedé arašidové maslo, pivo, do ktorého sme napchali limetky, napchali ich tam a zapíjali tým pivom grilované mäso, červené paradajky, naťahovali sme sa za miskou zo skla, za zemiakovými lupienkami. Bolo to v sobotu, keď z jablone padali biele lupene, nesvietilo slnko, obloha bola sivá, opálené tváre Američanov vyzerali zdravo, chcelo to bozky, bozky univerzálne bez značiek kontinentov, bez značiek kultúr a veku. pokračovanie článku
Niekoľkokrát sme si povedali, že potrebujeme /tvrdý/ režim: nespať dlho, veľa piť, ráno si vždy otvoriť okno, otvoriť ho ešte pred siedmou, keď mi svieti na stenu nad posteľou slnko, svieti na obrázky vyvolavajúce vo mne pocit túlania sa po opustených ošarpaných uliciach vo veľkých mestách, ulice s klobučníctvom, galantériami a potravinami, slnko svieti na zrkadlo s žltým rámom, ktorému nevidno sklo, sklo je zaplnené čiernobielymi fotografiami. Ráno je vtedy príliš pozitívne, svetlo energické, vlní sa, vidím ho za konármi jedlí, za postavou brata, ktorý stojí pri posteli a oblieka sa, hmká si, vraví, že teraz je ten čas, ten čas počúvať Sineád O´Connor, CD na kôpke, priesvitný pohár s minerálkou. pokračovanie článku
Napokon stojím namiesto sedenia, stojím v zelenej bunde s kožušinovou kapucňou na hlave, stojím, keď je noc a biela rozkvitnutá čerešňa svieti, nebo je jasné, mesto tiché, v našom dome otvorené víno a mamine nohy namočené v spenenej vode, blízko mojej postele kufre sestry, ktoré prišli ešte pred ňou. Postavila som sa nad tie kufre, sadla si k nim, sedela som pri nich objímajúc si kolená, prach na dlážke, jedna stratená náušnica zo striebra. Kufre som otvorila, pozerala si jej oblečenie, moje oblečenie, topánky v taškách z rakúskych drogérií, čiapka z modrej vlny. Tá čiapka ako vysokohorské znamenie, od Balkánu po Altaj, od Patagónie po mesto Wellington, o ktorom sme hovorili včera s M. pri atlase, pri hriankach s kávou bez mlieka. Sestrine šaty voňajú inou avivážou, šaty vybledli, také sú návraty, pozerám si fotky v počítači, fotky vyvolané ako záložky v knihách, fotky z decembra, sneh s dažďom, pes so špinavou srsťou, termálna voda v bazéne nasledujúca potom. A spánok pri tom bazéne, spánok, kým nebolo treba ísť, ísť do tmy, sneh s dažďom za stieračmi auta, sneh s dažďom. pokračovanie článku
Na časopisoch je položená rolka toaletného papiera, papier nie je biely a hebký, nie sú na ňom motýliky ani jahôdky, je len taký obyčajný, taký, ktorým sa nešetrí. Zvuk moču v záchodovej mise je celkom môj, jeho typická farba, prúd je nevyhnutný, oprieť si hlavu o stenu, keby tu bola tapeta, tapeta plesnivá so vzorkami kvetov, kvety ako na čínskom porceláne, keby tu bola, tak čo by som cítila, pýtam sa, že čo. Chcem si kúpiť takú blúzku, niekto mi ju kúpi, kúpi mi ju v malom obchode, v malom stredoeurópskom meste a ja si uviažem na rukávoch šnúrky, dotknem sa tetovania kdesi na mne, vták a jeho krídla, vták alebo rybka, tetovanie, ktoré ešte nemám, bude tam, kde ho nevidno, bude tam čisto pre moje uspokojenie, stopa niečoho, čo som si vybrala ja, čo si ma našlo. Bude súvisieť s prírodou, s takým širokým a veľmi nebezpečným priestorom, s tým, kam patrím, s blatom na mojich trekingových topánkach, so zvukom vetra pod kapucňou na windstopperovej bunde. pokračovanie článku
Tancovali sme blízko seba, unikala som od tesných objatí, od zovretí, ktoré by mi mohli vyraziť dych, vyčerpať moje malé srdce, ten vlhký sval. Chcela som sa pozerať z diaľky, naše spontánne tance bez kultivovanosti, radosť zo života, z umytých vlasov, z pančúch a šiat, zo šiat iných žien, zo šiat a gramofónových platní zavesených na bielej stene. Ja som nemala tie správne, nemala som takmer nič, čo by vystihovalo obdobie 70. rokov, bola som len mihnutím, niekto, kto príde s taškou s modrými kruhmi, zastane pred dverami, zazvoní a povie tak som teda prišla, prišla som rada. pokračovanie článku
Mokré vlasy, oči a uši plné vody, otvorené okno, keď stojím pod prúdom vody, keď stojím v pene, zelený záves, ktorý ukrýva moju nahotu, moje pod kožou ukryté svaly a kosti, moju neuchopiteľnú dušu. Som šťastná ako pes, ktorý sa mokrý otrasie, prskanie, sušenie, jeho vylihovanie na slnku, vtedy je ako mačka, ako malé maznavé zvieratko. Rada by som mu vtedy obliekla svetrík, pohladkala ho po hlave, pobozkala ho na ňufák. Ale on takýmto veciam nerozumie, len na mňa pozerá hnedými očami a nemyslí si nič. pokračovanie článku
Neustálosť návratov, pohľadnice založené v knihách, tie najnovšie, Zbigniew Herbert ako symbol toho, kto zvažuje každé slovo, Franz Kafka ako ten, kto je veľmi vzdialený, ten, ktorého poznať je ťažké. Zatiaľ sa k nim nepribližujem, len si ich obzerám, pás slov, ktoré nechám len tak plynúť a ani ich nepreskúmam. To som si myslela čítajúc takmer potme poéziu z papierov, vyzliekala som sa, oblečenie len tak, tričká kade-tade, police, posteľ, operadlo stoličky, môj neporiadok sú stopy, sú to znamenia. Sprchovanie, vlastná tvár v zrkadle, pozrieť sa za ňu, skoro za zrkadlo. Bolo tam plno pary, za modrým závesom z umelej hmoty, stála som v pene, medzi penou, medzi obalmi zo šampónov, cudzia špongia zavesená na batérii, cudzia krikľavoružová žiletka. Veci, ktoré nás obklopujú, čoskoro mi možno budú chýbať, cigaretový dym na chodbe, pohľadnica z Dublinu na dverách, závesy, ktoré zvesíme z okna. Po tom sprchovaní sa mi zdalo, že mám inakší pohľad, možno odraz pravdy v mojom oku, možno odraz toho, za čím chcem ísť, no nemám vždy silu. pokračovanie článku
Kolotoč, zapadajúce slnko, smejúci sa černoch s tmavohnedou tvárou, to všetko je na fotke uloženej v počítači s bielou klávesnicou, fotka, ktorá by mohla byť poéziou V. Nezvala, mohol by písať aj o klaunovi a kúzelníkoch, ktorí z klobúka vyťahujú bielych králikov, čarujú, menia svet, pretvárajú ho pôsobiac uvoľnene a optimisticky. pokračovanie článku
Pitie kávy, čierny hrnček, v schránke zavesenej na gmail.com dve správy, ktoré sú pre tento deň ako cukor, farebná palička, veľkonočná lízanka, ktorú predávajú v supermarkete a mne pripomína knihu s rozprávkami, pripomínajú Pinoccia, lunaparkový svet, čo nachvíľu uchvátil jeho dušu. Nič v tom lunaparkovom svete nie je trvalé, všetko sa postupne rozplynie, ružovú cukrovú vatu rozfúka vietor, kolotoče sa zastavia, dočasnosť toho sveta. pokračovanie článku
Košík z prútov vŕby som naložila drevom, drevo, z ktorého ešte vytŕčali vetvy, drevo blízko sekery. Spomenula som si na príbeh o dievčati, ktoré si takou sekerou nechtiac seklo do nohy a potom na drevo kvapkala krv, na čele dievčaťa pot a ten príbeh bez zvuku, vystupňovanie bolesti. To dievča malo zapletené vlasy, tak si to pamätám. Pozrela som sa na vlastné nohy v modrých nohaviciach, čižmy z gumy polepené mokrou trávou a blatom, pršalo, keď som sa vrátila, pršalo a fúkal vietor, teplý vlhký vzduch v noci, keď sa mám chuť postaviť pod strechu žltej benzínovej pumpy, piť automatovú kávu a jesť bagetu s mäsom. pokračovanie článku
Moje okuliare so zeleným rámom, oriešky v miske, červené hodinky, deka a nepokoj, potom pokoj, ktorý mi niekto skoro fúkol do ucha, aj so slinami, mohli žblnkať, vlniť sa, niesť infekciu, čo ja viem, silné je vytiahnutie žalúzií, sedenie potme na posteli, veľký výstrih bez akejkoľvek zmyselnosti, sama v sebe, sama pre seba. Zhasla som lampu, zatvorila knižku, v knižke je záložkou čiernobiela pohľadnica z Paríža. pokračovanie článku
Preložila som si nohu cez nohu, dnes pančuchy s pásikmi, ktoré ani nevidieť, po piatej mi je v tých pančuchách chladno, chlad, ktorý ma robí takmer vzrušujúcou, fontána bez vody, bez striekania, bez detí a ich bosých nôh v lete, je tu chladno, chladno v mokrom snehu, opäť snežilo, veľké vločky padajúce na dlaň, potom slnko, na pošte som sa ovievala šekom, úradníčky vyťahovali žalúzie na svojich okienkach, ich blúzky a hodinky, padali peniaze, peniaze na zemi. pokračovanie článku
Každý deň organizujem oslavy. Aj s balónmi a konfetami. 23 rokov, sever SR.
